Ján Štrbjan – spomienka

Krajina smútku je zraniteľné miesto. Do nej vstupujeme, len keď musíme. Tam nás spomienky chytia za ruku, aby nás viedli cestami pocitov. Tak ako práve teraz. Cítime hlboký zármutok, lebo 11.októbra nás navždy opustil
Ján Štrbjan, drahý manžel, milujúci otec, dedko a pradedko, svokor, no predovšetkým dobrý a láskavý človek. Smrť si ho privinula do náručia, zatvorila za jeho životom všetky dvere a popretŕhala so svetom všetky putá. Aj keď sme všetci vedeli, že jeho čas medzi nami sa rýchlo míňa, správa o jeho smrti bola pre celú rodinu bolestivým okamihom a bude dlho trvať, kým naše srdcia zahojí čas.

Lúčenie je vždy spájané so stratou, s pocitom samoty. Vtedy sa prebúdza v nás tá odveká ľudskosť, pripomínajúca našu krehkosť, zraniteľnosť a pominuteľnosť. Prebuďme svoje myšlienky, otvorme svoje srdcia spomienkam a zalistujme v jeho veľkej knihe života. Obsahuje 85 strán, kapitoly detstva, manželstva a rodičovstva, profesie, záľub, i verejnej práce, ale predovšetkým je o ľudskosti, o dobrom chlapskom srdci, o citlivej duši, empatii. Všetko, čo náš Janko Štrbjan robil, nieslo pečať jeho prívlastkov: čestný, svedomitý, pracovitý, so zmyslom pre spravodlivosť. Vlastnosti, ktoré bezpochyby patrili k jeho osobnosti a kvôli ktorým si ho ľudia vážili.

Narodil sa 15. mája 1935 rodičom Zuzane a Jánovi ako najmladšie dieťa zo štyroch do skromnej rodiny vo Vernári. Detstvo mal tvrdé a ťažké, doba bola zlá. Vyrastal so sestrami Helenou, Máriou a Katarínou, dnes už nebohými.
Aj napriek tomu sa v škole učil dobre, bol šikovný, rád športoval a pomáhal rodičom na statku, čo bolo treba. V roku 1945 po skončení vojny sa presťahovali do Novej Lesnej. Základnú školu navštevoval v Novej Lesnej a vo Veľkom Slavkove. Po jej skončení pokračoval v štúdiu na Strednom odbornom učilišti v Studénke na Morave, vyučil sa v odbore zámočník. Popri zamestnaniu vo Vagónke Poprad si doplnil vzdelanie, ukončil ho maturitou.
V zamestnaní bol dobrým odborníkom, získal post vedúceho pracovníka, vedúceho majstra vo výrobe. Mal pod sebou 85 zamestnancov, bol obľúbeným, vtipným, nekonfliktným.

Z Vagónky odišiel na Technické služby Vysoké Tatry, kde zastával funkciu prevádzkového námestníka. Popri svojej profesii 20 rokov plnil čestnú funkciu úväzkového predsedu Miestneho národného výboru v Novej Lesnej. Obec dobre poznal, zastupoval obyvateľov najlepšie ako vedel.
Človek rastie však aj do výšky svojich túžob a snov, do hĺbky pocitov, ktoré potrebujú úrodnú pôdu. A tou je láska. Koreňmi vrastá do domova, hľadá ľudské šťastie, nielen v práci. V túžbe po vlastnej rodine, partnerskom spolužití, v súznení sŕdc. Nie je na svete cennejší poklad ako duša človeka, lebo v nej má domov láska. Janko Štrbjan mal 24 rokov, keď v roku 1960 spojil svoje srdce a život s Helenkou Knižkovou. Obaja v manželskom súžití nažívali v pokoji a porozumení. Trikrát im zaklopalo šťastie na dvere, keď z lásky sa im narodili 3 dcéry: Vlasta, Helenka, Blaženka. Jeho prioritou bolo zabezpečiť šťastnú budúcnosť svojej rodine.

Vieme aj to, že za mladi bolo jeho koníčkom lietanie na ultraľahkých lietadlách. Jeho veľkou záľubou bolo fotenie. Fotil svoju rodinu, svojich priateľov, ľudí pri práci, prírodu. Všetko, čo sa len dalo.
Ako čas pomaly kráčal a roky sa mu míňali, do jeho životnej cesty mu vkročili zdravotné ťažkosti. Najprv im odolával ako mohol, aj keď boli signálom, že čas mu ukrajuje zo života ako z bochníka chleba. A ako len krásne voňal a chutil jeho život! Ako naozajstný bochník. Ako čerstvo upečený, s chrumkavou kôrkou, zdravý, lahodný. Postupne si z neho život ukrajoval, krajec po krajci, ponatieral maslom, masťou, či medom, či len posolený. Ubúdalo z neho, ubúdalo, ako život, čo mu plynul v čase. Akoby ho srdcom posúval. Ostala len posledná tvrdá kôrka ako metafora bolestí, chorôb a trápenia, čo mu život v poslednom období nadelil. Aj tá sa v tomto smutnom jesennom čase minula. Už ani jeden kúsok jeho chleba neostal.

A hoci človek má v sebe túžbu po večnosti, majestát smrti je neúprosný a musíme ho s pokorou prijať.
Navždy ostaneš v našich srdciach !