Miki Knižka, horský vodca UIAGM

Mikiho, ktorý je občanom Novej Lesnej a je jedným zo známych horských vodcov, som požiadala o rozhovor.

Red: Aký bol tvoj prvý kontakt s horami? Bola to láska na prvý pohľad?
Miki: Môj prvý kontakt? Do tatranských hôr ma začal brávať môj ujo z Čiech. S ním som absolvoval prvé túry a práve tam som videl nosiča na vynáške. Keď som ho sledoval, tak som si povedal, že toto je to, čo by som chcel raz v živote robiť. Bol som ešte malý chlapec, no utkvelo mi to v pamäti.

Red: Kedy si začal prepájať záľubu s prácou?
Miki: Ako 17-násť ročný som začal robiť nosiča, ale nevnímal som to ako prácu, aj keď som mal zaplatené. Bolo to pre mňa hobby, splnenie si môjho sna. Nosil som pre radosť. Popri nosení som začal vnímať krásu okolo, nestačilo mi neskôr chodievať už iba po turistických chodníčkoch, začal som viac lyžovať a hlavne liezť. V roku 2001 som odišiel za horami do Kanady, tam som pokračoval a zdokonaľoval sa v lyžovaní, lezení, pribudli skialpy. Tam mi prišla myšlienka, robiť v živote prácu spojenú s horami, ale vôbec som sa necítil na to, že môžem robiť horského vodcu. Vnímal som ich ako profesionálov, ktorí musia dobre lyžovať, dobre  liezť… až postupne pri spoločných túrach s mojimi kamarátmi, horskými vodcami z danej oblasti, som videl, že som na tom veľmi podobne ako oni. Vtedy som začal uvažovať nad vodením. Som vďačný, že v zime som mal možnosť venovať sa sebe každý deň, nemusel som pracovať. Rozhodol som sa ísť za tým, urobil som si kurz, tak som si splnil ďalší sen. Táto práca ma dodnes napĺňa a baví.

Red: Na ktoré chaty v Tatrách si nosil?
Miki: Začínal som na Téryho chatu, tam som nosil najviac. Niekoľko rokov som nosil aj na Zbojnícku chatu. Príležitostne som pomáhal na Zamkovského chate a na Rysoch.

Red: Kde všade vo svete si pôsobil ako horský vodca?
Miki: Tých krajín je veľa, začnem Kanadou, kde sa stále rád vrátim a rád tam beriem klientov, lebo ju považujem za jednu z najkrajších. Vodil som aj v USA, Južnej Amerike, Peru, Bolívia, Chile, Ekvádor, Stredná Amerika… je toho veľa. V Afrike to bolo len Kilimandžáro. Európa hlavne v Alpách, ale často chodievam do Nórska na skialpy. Páčia sa mi krajiny Čína, Japonsko, Kirgistan.

Red: Je ešte oblasť, kde si  nebol a rád by si tam vodil?
Miki: Nový Zéland, je jedna z krajín, kde ma stále ťahá, no nemal som zatiaľ česť tam zavítať. Určite by som sa tam rád pozrel.

Red: Kde sa ti najviac páčilo?
Miki: Na to sa nedá odpovedať. Všade je príroda pekná, hlavne iná. Hory sú všade fascinujúce, krásne sú tým, že sú iné. Najradšej sa predsa len vraciam do našich Vysokých Tatier, ktoré sú malé, strmé, členité a všetko je tak blízko seba, doliny ľahko prístupné. Vo veľkých horách ako Himaláje potrebuje človek x dní, aby sa presunul z doliny do doliny.

Red: Zbojnícka chata ako nová výzva?
Miki: To bol tiež jeden z mojich snov. Veď som tam určitý čas aj robil. Tým, že veľa cestujem a vidím kde a ako fungujú chaty, stále ma to zaujímalo a všímal som si to. Raz som chcel robiť chatára a nejakým spôsobom posunúť fungovanie chaty na vyššiu úroveň, preto som sa prihlásil do výberového konania. Veci, ktoré som videl inde ako fungujú, rád by som zrealizoval tu v Tatrách. Bol by som rád, aby chata pod mojím vedením bola moderná, vylepšená a ponúkala turistom kvalitné služby.

Po príjemnom rozhovore  v domáckej atmosfére s Mikiho rodinou, som si spomenula na citát Napoleona Hilla „Čokoľvek, čo si dokáže ľudská myseľ predstaviť, toho je možné dosiahnuť.“

Mikimu prajeme veľa zdravia, síl, spokojnosti a hlavne, ešte veľa splnených snov.