100. výročie vzniku spolku JAMES a 50. výročie prvej úspešnej tatranskej expedície na Nanga Parbat – výstava fotografií Ivana Urbanoviča

100. výročie vzniku spolku JAMES a 50. výročie prvej úspešnej tatranskej expedície na Nanga Parbat (8125 m n. m.) mapuje výstava fotografií Ivana Urbanoviča. Výstava potrvá do 10.9.2021 a nájdete ju v Starom Smokovci vo Vile Flóra.

Ivan Urbanovič st. patrí k našim najznámejším horolezcom. Od roku 1970 bol tajomníkom Horskej služby pre Slovensko. Od roku 1990 do 1993 bol aj starostom v obci Nová Lesná, v ktorej žije stále. Dodnes sa intenzívne venuje fotografovaniu, vydáva pohľadnice a kalendáre.
Red: Výstava je úžasná a má veľkú výpovednú hodnotu. Ako dlho vám trvalo ju pripraviť do takejto podoby?
Ivan Urbanovič st.: Pripravujem sa na to už dva roky, kedy bolo 50 rokov od prvej neúspešnej výpravy. Veľa kníh som musel preštudovať, hádam zo 30 kníh a brožúr, odkiaľ som čerpal informácie. Na fotky bolo potrebné veľa obrázkov vystrihnúť, prefotiť, zdigitalizovať… Diapozitívy bolo treba vyčistiť, naskenovať… Hlavne som mal málo času, lebo ešte pred dvomi mesiacmi som nevedel, či výstava vôbec bude. Ešte v pondelok sa robili veľké obrázky.

Red: Z vašej bohatej skúsenosti a množstva zážitkov, je niečo, čo vám najviac utkvelo v pamäti?
Ivan Urbanovič st.: tak, zážitkov je ozaj veľa… Ale, prvá československá expedícia, ktorej som sa zúčastnil bola silný zážitok. Chceli sme tam urobiť prvovýstup a ja som ťahal cestu ako prvolezec. V ľadovcovom teréne som umiestnil tri-štyri ľadovcové skoby. Na spodku bol úplný ľad, no dosť snehu a strhla ma lavína. Padol som asi 30m. Visel som v lane, ruksak mi strhlo, ale čakan mi ostal. Musel som sa odrezať z lana, lebo inak by som sa do 20 minút udusil. Našťastie som mal vo vrecku nožík, odrezal som sa, spadol som asi 5-6 metrov, ale ostal som stáť. Rýchle som reagoval s čakanom a to ma zachránilo. V celej tej rýchlej situácii som nemal čas spomínať na nič, iba som reagoval na to, čo sa deje. Našťastie som prežil. Je to neuveriteľný zážitok, keď vidíte ako ide lavína 300 m, ruksak som už nemal, len čakan som kŕčovite držal…. Viete, každý jeden výstup je nebezpečný.

Red: Zdravíčko vám slúži, zájdete si ešte na lyže, na skaly?
Ivan Urbanovič st.: Joj, nie, keď fotím, už nemôžem. Na korčuliach som hádam 30 rokov nestál… Teraz sa venujem fotografii.

Na slovíčko s Ivanom Urbanovičom ml. a Robom Gálfym:

Red: Horolezec, fotograf, no hlavne otec a tvoj vzor?
Ivan Urbanovič ml.: Ťažká otázka. Je veľký vzor, lebo je veľmi pracovitý, neskutočne cieľavedomý a takým bol celý svoj život. Začiatky mal ťažké, lebo prišiel z Partizánskej Ľupče spolu s Ivanom Gálfym do Svitu na Baťovu školu. Tak sa im zapáčili hory, kde začali spolu podnikať turistické, neskôr horolezecké výlety. Vypracovali sa a neskôr spolu s Ivanom Gálfym veľa hodnotných prvovýstupov vo Vysokých Tatrách, aj letných, aj zimných. Z Tatier odišli v Alpách. Pamätám si ako chlapec, keď sa vrátili z výstupu na Mont Blanc du Tacul, otec bol omrznutý, palce mal zdeformované a dosť dlho trvalo obom, kým sa z toho dostali. Po Alpách nasledovali ďalšie hory, až sa dostali na prvú väčšiu výpravu do Hindúkušu na Tirič Mir (pozn.Tirič Mir je najvyšší vrch v pohorí Hindúkuš, 7 708 m. n. m.), ďalej to boli dve výpravy na Nanga Parbat, prvá neúspešná a druhá v roku 1971 bola úspešná.

Red: Ako by si nám ho priblížil ty?
Ivan Urbanovič ml.: Toľko entuziazmu, nadšenia a síl čo on má, je úžasné. Aj teraz sám si všetko obehá, autom si vybaví veľa. Sám si túto výstavu povešia, málokto si vie predstaviť, čo je to za práca… On nemá nič digitalizované, všetok materiál si hľadá ručne. Plagáty, fotky lepí ručne, vystrihuje, zväčšuje… Otec dokáže ráno o tretej vstať, do 6 robí, to má taký najproduktívnejší čas. Potom si dá druhé raňajky, znovu pracuje, popoludní si trošku zdriemne a robí ďalej. Je to obdivuhodné, koľko sily stále má.

Red: Čo ty a hory?
Ivan Urbanovič ml.: Tým, že otec bol aj Ivan Gálfy boli v horách, boli členovia Horskej služby a Horskej záchrannej leteckej službe, boli horskí vodcovia, tak sme mali všetky horolezecké náčinia doma všade. Aj my s Robom sme sa vybrali asi ako 15-16 roční do hôr a začali sme popoliezať, neskôr sme sa tiež dostali do Álp, na Pamír v čase komunizmu. V Himalájach sme na Gašerbrum I vystúpili ako prví slováci aj s Ferom Šoltésom. Otec nám dal veľa, aj keď bol doma málo. Stále bol niekde na expedíciach, tak si to odniesla naša mama, ktorá nás troch v dvojizbovom byte musela vychovávať. Veľká zásluha našej mamy, že to všetko vydržala a dobre nás vychovala, pritom podporovala otca a znášala nie len jeho, ale aj naše výlety do hôr. Lásku k horám, ktorú sme zdedili po otcovi, ale aj mama mala vzťah k horám, podávame ďalej aj naším deťom.

Red: Podelíš sa s nami o nejakú príhodu s otcom?
Ivan Urbanovič ml.: Spomínam si na jeden z výletov s otcom, kedy som sa ja dostal prvý krát do vysokých hôr. Otec mal vtedy 50 a ja 22 rokov. Bola to naša spoločná expedícia na Pamír. Odleteli sme do dnešného Tadžikistánu, potom sme vyleteli do 5200m a v rámci aklimatizácie tam Rusi mali vybudovanú dočasnú saunu, no a my s otcom sme sa šli tiež saunovať. Nebol to najlepší nápad, lebo sme obaja dostali výškovú chorobu a vrtuľníkom nás museli oboch transportovať do najbližšej nemocnice. Nemusím hovoriť, ako tá nemocnica v tom čase vyzerala. Vonku bolo 6 latrín vedľa seba a jedine čo nám dali jesť, to si živo pamätám, boli päťlitrové slivkové kompóty (smiech). Na tom sme žili asi 6 dní. Dodnes nevie, čo tam do nás napichali, ale za 5 dní sme boli schopní opustiť nemocnicu a vrátiť sa. Odleteli sme späť na ľadovec a spolu s otcom sme potom vyšli na Pik Četyroch (6 400m), ktorý som zlyžoval. Podarilo sa nám ešte spolu vyjsť, napriek tejto udalosti, na Pik Korženevskij (7 105m). Toto je taká moja milá, aj veselá spomienka, no hlavne veľmi príjemná, že sme s otcom mohli byť spolu. A zdieľať spoločnú izbu v nemocnici a spoločný údel (smiech).

Róbert Gálfy (slovenský horolezec, skialpinista a horský vodca UIAGM)
Red: Ako by si nám ty priblížil pána Ivana Urbanoviča st. ?
Róbert Gálfy: História sa asi opakovala, lebo my sme s mladým Ivanom, tak ako môj otec so starým Ivanom, rovnako začínali. Staršieho Ivana si pamätám, keď sme s mladým Ivanom išli zlyžovať s Gerlachu Krčmárov žľab a on to šiel vtedy fotiť. Keď sme v tom najstrmšom boli hore, tak sa nás pozrel s tým aparátom a zareagoval: „Nerozmyslíte si to?“ Tak toto mám také , že videl, že je to nebezpečné a strmé a mal rešpekt aj on. My samozrejme tiež. Ivana st. si budem stále pamätať ako neúnavného organizátora cez oddiel. V Tatranskom oddiely James sme sa stretali každý štvrtok v Hoteli Park. Myslím si, že vďaka nemu ten oddiel úžasne žil. To bola taká rutina, no veľmi príjemná, že sme sa takto stretávali. Ivan to stále zariadil, nejakú prednášku. Na niečom sa stále dohodlo a cez víkend sa liezlo.

Red: Obaja s Ivanom ml. ste horskí vodcovia UIAGM. Predchádzalo tomu veľa skúšok. Podporovali vás otcovia?
Róbert Gálfy: Do medzinárodných štruktúr horských vodcov sme sa snažili dostať v deväťdesiatich rokoch. Rakúšania to brali veľmi prísne a chodili sem priebežne na kontroly. Raz sa v zime zjavili, že ideme na skialpinistickú túru, kde si nás chcú vyskúšať. Vtedy som obdivoval, že aj starý Ivan, aj môj otec si zapli bez problémov lyže. Na tú túru išli s nami. Cieľom bola Zbojnícka chata, kde nás skúšali z improvizovanej záchrany a iné… Ja by som mal dnes, lebo som vo veku ako boli vtedy naši otcovia, dosť rešpekt. Tam bolo vidieť ten ich krásny vzťah k horám, tú úprimnosť k remeslu horského vodcu. V tom veku ísť na preskúšanie, klobúk dole aj dnes. Dodnes mám na diapozitíve fotku ako sú obaja na preskúšaní. Veľký obdiv. Ich mená, sa zapíšu do histórie Vysokých Tatier. Hlavne tá publikačná činnosť, ktorú Ivan robí je fantastická reklama Tatrám, horolezeckému športu, vodcovskému remeslu.

Zo srdca prajeme Ivanovi Urbanovičovi veľa zdravia a sily.